Pozdišovské hrnčiarstvo vzbudzovalo postupne pozornosť popredných cestovateľov a obec sa tak dostala do maďarských i nemeckých lexikónoch ako nálezisko výbornej hliny vhodnej na výrobu riadu. Najväčší počet hrnčiarov (61) bol zaznamenaný v roku 1867. Dopyt po pozdišovskom riade bol veľký, predával sa najmä na týždenných trhoch v Humennom, ale i v Michalovciach, Sečovciach, Trebišove, Sárospataku, Veľkých Kapušanoch, Veľkom Bereznom, Sobranciach, Snine a inde.
Zo začiatku mala pozdišovská výroba úžitkový charakter, až neskôr prešli keramikári k tvorbe dekoratívnej keramiky. Ornamenty odrážali miestne tradície, rovnako však reflektovali i okolitú výrobu, napríklad keramiky vyrábanej na území Maďarska.
Po prvej svetovej vojne sa keramika i vďaka majstrovi, Michalovi Parikrupa – Šiparovi dostáva do Prahy a Bratislavy. 22. novembra bol obnovený cech, ktorý mal 35 členov.
V roku 1947 sa na pozdišovskej keramike objavujú nové dekory i tvary – prof. Júlia Horová-Kováčiková v tom čase organizovala v Pozdišovciach odborný kurz, kde miestnym hrnčiarom nové tvary a dekory predstavila. Mnohé výrobky časom, zmenou životných podmienok, stratili zmysel, preto bolo potrebné ich modifikovať. Popri úžitkových mliečnikoch, koršovoch, haľviciach, tanieroch, miskách či kvetináčoch sa stále viac objavovala výroba ozdobnej a čiastočne aj figurálnej keramiky, charakteristický bol figurálny vzor na tmavom až čiernom pozadí.
Koncom šesťdesiatych rokov si založil vlastnú dielňu hrnčiar Michal Parikrupa-Šipar, ktorého syn ako jediný udržal kontinuitu výroby aj po prelome tisícročí. Svojho času v obci fungovala aj dielňa Jána Kiseloviča, ktorý od roku 1983 rovnako ako Michal Parikrupa-Šipar tvoril pre Ústredie ľudových umeleckých výrob Bratislava.
V roku 1985 bol do prevádzky uvedený závod Novex, ktorý mal vyrábať tradičnú ľudovú keramiku, glazovanú hrnčiarsku keramiku a režnú hrnčiarsku keramiku.
Pozdišovská keramika a pozdišovská majolika sú výrobky s ochrannou známkou.