Ovocinárstvo na Honte na príklade Hrušova

Geografická poloha s pestrými pôdnymi a klimatickými podmienkami vytvorili predpoklady pre rozmanitosť biologického materiálu, ale aj k vytvoreniu rázovitých obcí, ako je Hrušov, ktoré si vo veľkej miere uchovávajú aj tradičné spôsoby obhospodarovania krajiny, prospievajúce k jej ekologickej stabilite. Vzťah k ovocným stromom je v Hrušove dodnes samozrejmosťou, najmä u staršej generácie. Žiadny gazda nevypíli zdravý ovocný strom. Napriek veľkému významu ovocinárstva pre život Hrušova, nie sú doklady o organizovanom, cielenom rozvoji ovocinárstva až do obdobia pred 2. svetovou vojnou, kedy v roku 1939 vznikla „Odbočka Slovenskej ovocinárskej spoločnosti v Hrušove“, na čele s predsedom spolku Jánom Brindzom. Základný sortiment ovocných drevín dodnes tvoria slivky, čerešne, jablone, hrušky a orechy. Takmer do polovice 20. storočia sa v Hrušove vyskytovali len staré miestne a krajové odrody: jabloň Hontianska končiarka (Lančičovka), známe Krupinskie čerešne (Krupinskie chrupki),alebo miestna odroda sliviek Kráľovka, ktoré žiaľ, začali miznúť v období socialistického združstevňovania. Zaujímavé sú pôvodné ľudové názvy odrôd, zaznamenané v 90. rokoch 20. storočia P. Bendíkom. Z jabĺk boli obľúbené napr. Miadovke, Malinke, Sladkie, Taňierke. Z hrušiek sú zvláštne názvy napr. Ťekvičke, Kračúnke, Dve do vreca, Na dlhých stopkách, Ňehamblivie. Ľudové názvy vznikali z oficiálnych názvov odrôd aj podľa vlastností ovocia. Ovocné stromy sa v Hrušove vysádzali okrem už spomínaných skladov, pozdĺž hraníc parciel a ciest, aj v záhradách okolo domov. Samostatné ovocné sady sa vyskytovali zriedkavo, najmä v blízkosti lazníckych usadlostí. Nazývali sa silváše, ale nevysádzali sa zámerne, vznikali prirodzeným vymladzovaním sliviek. Častým a typickým solitérnym stromom v záhradách aj v skladoch je nešľachtený orech košťiak. Stromy v Hrušove neboli pestované intenzívne, s cieľom maximalizovania úrody, ale skôr získanie úrody s minimálnymi vstupnými nákladmi. Starostlivosť bola tiež minimálna, gazdovia sa starali o zdravotný stav stromov – odstraňovali suché a choré konáre, rany po reze mazali kravienkou, kmene pucovali od machu a raz ročne kmene natierali bielou zemou a stromy okopali. Ovocie sa z vysokokmeňov oberalo z rebríka – po lojtre, alebo rášťepom, otriasalo sa alebo obíjalo šťiapom. Už pri oberaní sa ovocie triedilo, aby sa využilo čo najefektívnejšie – na priamu konzumáciu a predaj, na uskladnenie a spracovanie alebo na kŕmenie hospodárskych zvierat. Dlhodobejšie sa uskladňovali vhodné odrody jabĺk a hrušiek, najčastejšie do sena alebo slamy, zvláštny spôsob bolo naloženie po vrstvách do suda. Tradičnými spôsobmi spracovania ovocia je sušenie (všetky druhy), varenie lekváru (slivky) v kotlíku zasadenom v zemi, neskôr zaváranie (všetky druhy). Dávnym spôsobom spracovania ovocia je aj pálenie destilátu, ktoré má na Slovensku dlhú tradíciu. Výroba pálenky bola u nás známa už od stredoveku, najprv sa pálilo z vína, neskôr aj z obilia a ovocia. V Hrušove sa najviac vyrábali ovocné pálenky, menej z vína alebo hroznových výliskov – troche, z obilia temer vôbec. Na pálenie sa používalo aj padané ovocie, bolo však treba dbať, aby bolo zdravé. Pálila sa najviac slivovica, menej čerešňovica. Zriedkavo sa vyrábala chabďovica ( z plodov chabzdy – Sambucus ebulus), ktorá sa používala ako liek pri zažívacích ťažkostiach. Pálenie od začiatkov sprevádzala snaha vrchnosti mať výrobu pálenky pod kontrolou, prípadne si prisvojiť všetky práva na výrobu a zisky z nej, preto výroba a čapovanie pálenky patrilo k regálnym právam (privilégia, za ktoré sa uhrádzali dane panovníkovi) šľachty a neskôr aj slobodných miest. Pálenku vyrábali podomácky aj poddaní, ale museli odvádzať vysoké poplatky. V 2. polovici 19. storočia sa pálenie stalo podnikateľskou činnosťou obcí, družstiev aj súkromníkov a zrejme sa uvoľnila legislatíva aj poplatky, lebo začiatkom 20. storočia bolo v Hrušove 9 legálnych páleníc – páleňíkov, ktoré ale po 1. svetovej vojne už neboli v prevádzke. Boli rozšírené aj nelegálne pálenice, ale postihy boli vysoké, často až likvidačné. Legálna pálenica bola v obci zriadená v roku 1939, fungovala do roku 1993 a dodnes je zachovaná. Nelegálne pálenie napriek vysokým postihom existovalo aj po 2. svetovej vojne a zrejme existuje aj dnes.