Kamzík tatranský

Jeho krátka letná srsť je hrdzavohnedá, s tmavým pozdĺžnym pásom na chrbte, v zime je dlhá a hnedočierna. Na chrbte vyrastajú predĺžené chlpy, ktoré sa pri vzrušení vztyčujú - tzv. kamzičí fúz. Na hlave má tmavú nápadnú masku na žltom až bielom podklade. Rožky majú aj samice, sú však menšie a menej zahnuté. Rožky majú aj samice, sú však menšie a menej zahnuté.

Biotopom kamzíkov v Západných, Východných a Nízkych Tatrách sú oblasti v subalpínskom, alpínskom vegetačnom stupni, zriedkavo aj terény hornej hranice lesa. Kamzíky sú teritoriálne živočíchy, tvoria čriedy, len staré samce sú samotár­ske a pripájajú sa k čriedam iba v čase ruje. Kamzi­čia ruja prebieha v novembri až decembri, kamzice sú gravidné 26 týždňov a koncom mája až začiat­kom júna rodia 1 - 2 mláďatá. Pohlavne dospievajú ako dvojročné, do reprodukcie sa zapájajú spra­vidla ako 3- až 4-ročné a môžu sa dožiť približne 15 rokov.

Zvyšky našich kamzíkov, ktoré dostali pomenovanie kamzík vrchovský (Rupicapra rupicapra) sa našli vo vrstvách mladšieho pliocénu, t.j. z mladšej doby ľadovej.

Rok po vzniku TANAPu žilo na území Tatier približne 160 kamzíkov. O štyri roky neskôr dosiahol ich počet takmer šesťsto a v roku 1964 už skoro 950 kusov. V nasledujúcich rokoch počty kamzíkov neustále kolísali. Príčinou bolo najmä pytliactvo, vyrušovanie návštevníkmi v ich prirodzených lokalitách aj globálne otepľovanie.

Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia klesol počet kamzíkov až na hranicu dvesto kusov. Zásluhou prijatých opatrení sa ich počty postupne opäť zvýšili až na hranicu tisíc jedincov.

Výskumu a ochrane kamzíka tatranského ako výskumný pracovník Výskumnej stanice a múzea TANAP v Tatranskej Lomnici od 50-tych rokov intenzívne venoval zoológ, lesník a ochranár českého pôvodu Milíč Blahout. Bol popredným znalcom vysokohorskej fauny na Slovensku, fotograf prírody, horolezec, dobrovoľný člen Horskej služby. Autor početných vedeckých aj populárnych prác o tatranskej faune.

Špecializoval sa na reliktnú horskú faunu, kam kamzík spolu so svišťom a kozorožcom – symbolom Álp patria. Najvýznamnejším prínosom jeho práce bolo určenie populácie kamzíka vrchovského vo Vysokých Tatrách ako endemického poddruhu – geografickej rasy, ktorú nazval kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica, Blahout 1971). Ako kritériá odlišnosti od kamzíka vrchovského alpského a kamzíka karpatského použil základné rozmery lebiek a odlišnú farebnosť srsti. Z jeho iniciatívy bol kamzík umelo zavedený v rokoch 1969 – 1976 aj v Nízkych tatrách pre obavy z prežitia vo svojom pôvodnom pohorí. Zaviedlo sa 30 jedincov a súčasná populácia predstavuje približne 100 jedincov. Ako lesník a zoológ spojil odborné úsilie s mimopracovnými záľubami (lyžiar, horolezec, fotograf), ktoré dokázal využiť pri poznávaní a ochrane horskej prírod.