Jelšavské zvonkárstvo

Zvonce sú neoddeliteľnou súčasťou tradičnej pastierskej kultúry. Zavesené na krkoch voľne sa pasúcich oviec či dobytka oznamujú pastierom i samotným zvieratám fyzickú polohu, ako aj citové rozpoloženie stáda. Zvonkárstvo sa vyformovalo z kováčstva v stredoveku. Na území Slovenska je známych až 90 druhov plechových zvoncov v 10 – 12 veľkostiach. Vždy však išlo o výrobu na mieru, keďže bačovia, ktorí tvorili v minulosti prevažnú časť zákazníkov zvonkárov, mali na zvonce osobité nároky, aby svojím hlasom zapasovali do celkového ladenia stáda. Zvonkárstvo bolo charakteristické najmä pre Gemer, konkrétne Jelšavu. Vyrábalo sa tu cca 90 druhov zo železného alebo mosadzného plechu a jelšavskí zvonkári dodávali svoje výrobky do celej Európy (najmä Balkán) a časti Ázie. Jednou z najdôležitejších podmienok úspešného vyrábania zvoncov je nielen ich vypaľovanie v peci obalené v hline zmiešané s plevami, ale najhlavnejšou bol dobrý sluch, potrebný pri ladení upravovaní tvaru plášťa vyklepávaním.

Samotný zvuk je vytváraný údermi srdca zvonca o okraj hrdla plášťa. Charakter zvuku závisí od použitého materiálu, ako aj od tvaru a veľkosti zvonca či hrúbky plášťa, čo v konečnom dôsledku určuje taktiež výslednú váhu zvonca. Tá sa pohybuje v rozmedzí od 0,25 do 6 kilogramov Počiatky zvonkárstva v Jelšave siahajú do 16. Storočia. V roku 1892 26 majstrov založilo Zvonkárske živnostnícke družsťvo a v roku 1902 vznikol zvonkársky obchod. V tomto období tu žilo 35-40 zvonkárskych rodín, sústredených na Zvonskárksej ulici (Zvolenec). Zvonce sa vyrábali hlavne na objednávku pastierov. V Mestkom múzeu v Jelšave sa zachoval doklad o tom, že v Jelšave sa vyrábali zvonce i pre ťavy. Na území dnešho Slovenska putovali jelšavské zvonce najmä do Michaloviec, do Bardejova a na Liptov. V súvislosti so zmenou štátnych hraníc po roku 1918, úbytkom pastvín a zmenou pasenia na chov v maštaliach začalo zvonkárstov v Jelšave upadať. Po prvej svetovej vojne sa výrobe venovala len rodina Kenyerešovcov. Druhá svetová vojna úplna zarazila znovu sa rozvéjajúce remeslo a po nej si už zvonkárstvo nevedelo nájsť cestu k starej sláve. Majstri vymierali a následovníkov nebolo. Posledným zvonkárom bol majster Ľudovít Kenyereš. Bol známy špecifickou technológiou a ladením. Od roku 1918 pôsobil ako zvonkár v Jelšave. Remeslo prevzal po otcovi. Pôsobil aj v Rumunsku, Maďarsku, na Balkáne. Vystavoval v Montreali a v Budapešti. Od roku 1960-67 bol majstrom ľudovej umeleckej výroby. Zaujímavý bol i jeho spôsob výzdoby dreveného nábytku – súsekov a truhlíc , ktorý využíval rytý ornament do farebne upraveného dreva. Výrobcovia ho preniesli i na detské hračky vyrábané v obci Kyjatice. Dodnes sú obľúbené u zákazníkov ÚĽUV-u pod názvom kyjatické hračky. V súčasnosti sa na Gemeri zvonkárstvu venuje Jaroslav Basyúr zo Silice. Tradičnej výrobe plechových jelšavských zvoncov sa naučil od starého otca, ktorý sa vyučil u posledného jelšavského zvonkára Ľudovíta Kenyereša. Výrobe zvoncov sa priúčal ako 13-ročný. Jelšavské zvonce tvoria jadro zbierky v Múzeu zvoncov Mikuláša Gigaca v Šumiaci. Inak sa súčasné zvonkárstvo vyvíja najmä pod Rozsutcom, v Zázrivej na Orave, kde úspešne funguje Kováčstvo Zvonkárstvo Stanislava Otrubu.