Vylievanie kovom

Vylievanie mäkkými kovmi malo najskôr utilitárnu funkciu – namáhaný okraj dreveného prvku sa spevňoval obrúčkou, ktorá ho chránila pred rozštiepením alebo na fixovanie nástroja k držadlu. Neskôr táto technika nadobudla aj ozdobný charakter a uplatnila sa v pastiersko-valašskom prostredí. Jej korene sú pravdepodobne v Ázii a do strednej Európy sa dostala počas tureckej expanzie. Používala sa na tokárensky spracovaných predmetoch valcového tvaru s malým priemerom, vyrobených z dreva ovocných stromov (hruška, čerešňa, slivka), na východnom Slovensku z buka. Vylievaním zdobili predmety všetky okolité národy, vylievanie kovom bolo ešte v 20. storočí rozšírené na celom území Slovenska, najviac v okolí Trenčína. Na Slovensku sa vylievanie uplatňovalo na bičoch, fokošoch, valaškách, fujarách, gajdách, paliciach, prasliciach a rukovätiach nožov. V súčasnosti je vylievanie, obľúbené pre svoju jednoduchosť, aj na výrobu dekoračných predmetov a šperkov. Vzniknutá výzdoba mala geometrický, zosieťovaný alebo prstencovitý charakter pripomínajúci čipku, niekedy sa objavujú aj motívy srdca či rôznych znakov a symbolov.

Technológia výroby sa od čias vzniku až doteraz nezmenila. Do dreveného povrchu sa precízne narezali, potom do hĺbky nožom vyrezali dostatočne široké (najmenej 2mm), vzájomne prepojené kónické drážky (s hĺbkou 2 – 3 mm) tak, aby do nich roztavený kov ľahko zatiekol. Zbytočne hlboké drážkovanie má za následok veľkú váhu predmetu. Predmet sa potom ovinul papierom, kôrou zo stromu alebo hustou hrnčiarskou hlinou na spôsob lievika, do ktorého sa zvrchu vlieva roztavený kov. Spočiatku sa na vylievanie používalo aj olovo (bod tavenia 330 ̊C)  alebo zliatina s cínom, no v súčasnosti je, kvôli jeho vysokej toxicite, používaný skoro čistý cín (bod tavenia 230 ̊C). Po vychladnutí a odstránení papiera sa predmet oškrabal úlomkom skla alebo vyhladil okruhliakom do roviny.