Samotnému pleteniu do výrobku predchádzala príprava materiálu – sezónny zber prútov z voľne rastúcich stromov (neskôr aj pestovaných v prútnikoch), ich skladovanie, prípadne úprava materiálu pred použitím. Na pletenie sa najčastejšie používalo jednoročné vŕbové prútie (niekedy aj liesky, jelše, topoľa či brezy) s kôrou (nelúpané alebo zelené prútie), alebo sa pred pletením šúpalo, štiepalo i varilo. Menej používanými materiálom na pletenie boli lubky – tenké pásiky dreva, ktoré sa vyrábali štiepaním pareného dreva. Na ich zhotovenie sa používali ľahkoštiepateľné dreviny – dub, lieska, klen, javor, svíb alebo bršlen. Korienky drevín (na Záhorí z borovice a agátu, na severovýchode Slovenska zo smreka, jedle a borievky) boli tradičným pletiarskym materiálom najmä v oblastiach pozdĺž karpatského oblúka. Korienky, ktoré sa vyberali tesne pod povrchom tak, aby sa nepoškodil živý strom. Vyznačujú sa vysokou pevnosťou, vláčnosťou, ohybnosťou a dobrou štiepateľnosťou.
Najrozšírenejšou technikou pletenia bola tá, že sa najskôr výpletom konštrukcie v tvare kríža zhotovilo dno koša. Po jeho obvode sa potom zastokli prúty tvoriace zvislú kostru a prúty na jej vodorovný výplet (opletanie fliaš a demižónov sa realizovalo opačným spôsobom – postupovalo sa opletením od hrdla smerom ku dnu). Druhou, menej rozšírenou technikou, bolo pletenie steny koša oblúkovitým ohýbaním a vzájomným kosým prepletaním skupín rovnobežných prútov tak, že sa ich konce dostali späť k spodnému okraju koša (tzv. ťahané alebo bardejovské košíky).