Pôvodne drevené objekty z guľatiny zvykli byť obojstranne omazané hlinou a neskôr boli nahradené kamenným či tehlovým murivom. V rámci hospodárstva sa najčastejšie umiestňovali oddelene od obytných domov, zároveň však v dobrom dohľade z nich. V intraviláne sa sústredili do skupín okolo potokov, vytvárali súbory na zadnom okraji úzkych pozemkov, ale aj skupiny na okraji dedín v blízkosti polí a iné konfigurácie. Osobitým a častým typom sýpok vyskytujúcim sa okrem Liptova aj najmä na východnom Slovensku boli sýpky s klenbou a pôvodne - v prípade požiaru - strhnuteľnou strechou.
V rokoch 2016-2018 bol tento prvok vidieckej architektúry na Liptove stále prítomný a to často v originálnom stave, predovšetkým vďaka skutočnosti, že sa jedná o vedľajšie hospodárske budovy. Dnes už neslúžia pôvodnému účelu, ale ako sklady nepotrebných predmetov. Využívané bývajú len ich pivnice a to na skladovanie zemiakov a podobne.
Len zlomok liptovských sýpok (6 objektov zo zmapovaných ~250) je národnou kultúrnou pamiatkou. Pozornosť odborníkov i verejnosti by si zaslúžila minimálne pätina z celkového počtu. Obraz dediny v 19. storočí je zaznamenaný aj v ich urbanistických zoskupeniach napríklad v Štrbe, Liptovskej Kokave, Lučivnej, Dovalove ako i v spišskej, no s Liptovom hraničiacej dedine Vikartovce. 80% existujúcich budov tohto typu na Liptove je murovaných. Prevažuje typ samostatnej sýpky s klenbou. Niekedy je obohatený o verandu, voznicu alebo rôznym spôsobom prístupnú zemiakovú pivnicu. Vzhľad murovaných stavieb dotvárajú aj kovové protipožiarne prvky a vročenia na štítoch. Ojedinelým príkladom uplatnenia prvkov ľudového klasicizmu na fasáde je sýpka z roku 1872 v dedine Dúbrava.
Roľnícke sýpky z roka na rok miznú, čím strácame autentické doklady o prepojení života ľudí na lokálne prírodné podmienky in situ.
