Šindliarstvo

V minulosti šindliarstvo úzko súviselo s tesárstvom. Šindliari vyrábali drevený žliabkový šindeľ - drevenú krytinu založenú na dobrej štiepateľnosti mäkkého ihličnatého dreva a aj drevené odkvapové žľaby. Na výrobu šindľov bol najvhodnejší rovný kmeň bez hrčí, pričom rozostup medzi konármi určoval dĺžku šindľa. Klátiky sa štiepali sekerou lúčovito smerom do stredu kmeňa na doštičky v hrúbke šindľa. Doštičky sa potom strúhali obojručným nožom na stolci do klinového tvaru. Na hrubšej strane sa špeciálnym nožom vytvorila pozdĺžna drážka, ktorá slúžila na spojenie jednotlivých šindľov pri pokrývaní strechy – do žliabka jedného šindľa sa vloží ostrý, úzky bok nasledujúceho kusa. Hotové šindle sa uložili do klietky, kde schli. V 20. storočí sa začali šindle vyrábať aj rezaním na pílach – šindliarkach. Výroba bola rýchlejšia, ale trvanlivosť šindľov kratšia, pretože nebola zachovaná pozdĺžna celistvosť vlákien. Šindľová strecha mala trvanlivosť 20 až 30 rokov a preto bola neskôr nahradená trvanlivejšími materiálmi.

Výroba a predaj šindľov boli významným doplnkovým zamestnaním obyvateľstva v podhorských oblastiach. Šindle sa zhotovovali pre vlastnú potrebu i na predaj, v 16. storočí je doložený ich vývoz i mimo Slovenska. Medzi každoročné povinnosti poddanských domácností patrilo i odovzdávanie šindľov. Táto povinnosť trvala až do jej zrušenia tereziánskymi reformami v 18. storočí. Domáca výroba šindľov sa však zachovala i naďalej - až do polovice 20. storočia. V súčasnosti sa šindliarstvo zredukovalo na výrobu pre vlastnú potrebu, alebo na rekonštrukčné práce na historických pamiatkach, či pri budovaní rekreačných zariadení.