Trstinové a slamené strechy

Strešná krytina z dlhých stebiel travín (ražná slama, trstina) sa spracovávala do foriem otiepok, ktoré sa pripevňovali k priečnemu latovaniu alebo guľatine povrieslami (slamený povrazec), neskôr drôtom. Na strechu sa ukladali smerom od odkvapu k hrebeňu strechy a to tak, aby sa asi jednou tretinou prekrývali. Aby bola strecha pekne rovná, hladká a priliehavá, slama sa kládla steblami smerom k hrebeňu strechy. Jednotlivé otiepky sa kládli tesne vedľa seba, aby bola pokrývka jednoliata. Na hrebeni strechy a na jej hranách sa otiepky kládli opačným smerom, steblami k odkvapu. Horné otiepky sa kládli obkročmo cez hrebeň strechy a poisťovali sa do kríža zbitými latami alebo guľatinou. Keď sa otiepky kladú po jednotlivých poschodiach steblami smerom k odkvapu, vzniká stupňovitá figúra strechy. Takto zhotovené strechy boli odolné voči dažďu, nepremokali a tvorili dobrú tepelnú izoláciu budovy. Vďaka veľkej hrúbke krytiny mala výborné tepelnoizolačné vlastnosti. Životnosť slamenej strechy je 20 až 25 rokov, trstinovej až 40 rokov. V minulosti k dlhšej životnosti striech prispievalo aj vyvedenie dymu z kúrenia do podstrešného priestoru – dym prenikajúci cez otiepky ich prirodzene impregnoval dechtom proti vode.

Ražná slama na strešnú krytinu sa musí kosiť ručne, aby bola čo najdlhšia a nepolámaná, následne bývala vymlátená cepmi, preto sa zvyčajne strechy realizovali v období naviazanom na žatvu (jún – august). Naproti tomu sa trstina získava hlavne v zimných mesiacoch (január – február), keď sú močiare zamrznuté a je možné ju pokosiť.

Habáni na naše územie priniesli bezpečnejšie riešenie pokrývania striech – otiepky slamy zamazané v íle ich robili nehorľavými a zo strany podkrovia ich, vďaka tomu, bolo možné omietnuť.