Úlohou Čiernych dier nie je pamiatky priamo zachraňovať, snažia sa byť skôr mäkkou silou, ktorá túto časť našej histórie popularizuje a ukazuje ju väčšiemu publiku. Publiku, ktoré o týchto miestach často ani netuší. Ohrozených cenných pamiatok na Slovensku je príliš veľa a nie je v silách občianskeho združenia venovať sa každej ohrozenej pamiatke individuálne. Aktivisti a nadšenci sa snažia upozorňovať na problémy, motivovať k riešeniam, ale nakoniec je to na ľuďoch samotných, čo s pamiatkami spravia. Napriek tomu sa Čierne diery viackrát postavili na obranu aktuálne ohrozených stavieb, či už podávaním podnetov orgánom pamiatkovej ochrany, vyvolaním širšej diskusie alebo zapojením sa do procesu ich premeny. Mnoho pamiatok sa zachovalo z paradoxného dôvodu - „zakonzervovali sa chudobou“. Nebol dostatok financií, aby sa na úkor historických stavieb postavili novostavby. Priemyselné pamiatky sú v špecifickej situácii, pretože sú mladšie ako napríklad kaštiele alebo hrady, o ktorých hodnote ľudia nepochybujú. Mnohokrát je nezáujem verejnosti spojený s tým, že sú to účelné stavby, ktoré nehľadia až tak veľmi na estetický aspekt. Mnohé boli aj po zastavení prác funkčné ako sklady alebo parkoviská strojov.
V novembri 2018 vydali členovia združenia svoju prvú veľkú knihu Čierne diery: Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska. Významnou činnosťou združenia je aj tlač grafík. Téma zabudnutých pamiatok sa hodila k zabudnutej technológii tlače na japonskej kopírke. Risografická tlačiareň typu RP 3700 dostala nový názov - Risomat. Risografické tlačiarne od spoločnosti Riso Kagaku Corporation sa objavili na trhu v roku 1986. Nazývali ich „digitálne duplikátory“, pretože slúžili na hromadnú tlač a kopírovanie dokumentov. Tým, že risograf funguje podobne ako sieťotlač a každú farbu tlačí samostatne cez matricu, v procese vznikajú zaujímavé chyby. Na predstavenie technológie na Slovensku oslovili ilustrátorky a ilustrátorov s voľným zadaním na tému priemyselných pamiatok a zorganizovali aj workshop v rámci festivalu Bratislava Design Week. Prvé grafiky tvorili autori na voľné zadania. V súčasnosti vznikajú námety spoločne, po konzultácii s Martinom Liptákom z Čiernych dier a Michalom Tornyaiom, zodpovedným za Risomat a grafické výstupy Čiernych dier. Niekedy je tvorba vecou osobných inšpirácií, inokedy viac zohľadňuje potreby združenia. S vybočeniami k modernej architektúre a iným podceňovaným stavbám. Projekt bol nastavený ako ziskový pre všetky strany, každý autor mal od začiatku rovnako nastavený honorár podľa počtu predajných grafík. Či išlo o začínajúce študentky ilustrácie, alebo etablovaných výtvarníkov, ochotných pripojiť sa k dobrej veci. Takto vznikla zrejme najväčšia tvorivá spolupráca na jednu téme na Slovensku. Za štyri roky vytvorilo zhruba 50 autorov takmer 200 grafík. Všetky sa predali. Zisk z predaja je určený na pomoc pamiatkam, ale rovnako umožňuje niektorým autorom lepšie fungovať na voľnej nohe. Z vlastnej iniciatívy dokumentujú príbehy chátrajúcich pamiatok a šíria ich medzi ľudí. Snažia sa presadiť pamiatkovú ochranu. Sami vydávajú knihy. Finančne prispievajú komunitám v oblasti kultúrneho dedičstva.
Zberatelia určujú štyri momenty ako kľúčové pre nárast záujmu o grafiky Čiernych dier. Prvým momentom bola zmena spôsobu predstavovania grafík. Namiesto strohých informácií ponorili ľudí do príbehov pamiatok a priblížili im netradičnú techniku tvorby. Druhým momentom bol prvý rad na grafiky počas živého predaja, ktorý sa pri ďalších trhoch už len predlžoval, až sa sám o sebe stal malým festivalom. Tretím bolo spustenie e-shopu, ktoré skrátilo čas vypredania grafík na 10 minút a nákup sa stal vecou náhody. A štvrtým bol nápad zorganizovať oficiálny swap, výmenu grafík kus za kus medzi zákazníkmi. Výmena rozšírila a spestrila individuálne zbierky, ale sekundárne priniesla aj nakupovanie grafík s cieľom vymeniť ich neskôr za iné alebo predať. Ako pri obchodovaní s umením, ale svojpomocne. Bez oficiálneho katalógu si zberatelia zostavili vlastné zoznamy diel a sieť kontaktov. Z kontaktov sa stali priateľstvá, utužené v radoch na grafiky, ale aj stretávaním sa vo voľnom čase. Z priateľstiev sa stala komunita, ochotná pomôcť pri organizácii a darovať svoje grafiky na dobrý účel. Niektorí zo zberateľov boli v kontakte s výtvarným umením aj predtým, ale cestu k obľúbeným autorom im otvorili až cenovo dostupné grafiky. S rozširujúcou sa zbierkou si zadovážili aj svoje prvé obrazy, zakúpili diela v aukcii, alebo si dali zhotoviť ilustrácie na mieru. Vďaka otvorenému konceptu si však grafiky začali kupovať aj oveľa širšie skupiny ľudí: bývalí zamestnanci cukrovaru, rodáci z Tisovca či Telgártu, ľudia s chuťou skrášliť si interiér. Rovnako dôležitý, ak nie dôležitejší je pre nich osobný vzťah k miestu: povýšenie lokálnej histórie – histórie susedov – na vizuálne dielo, o ktoré je v spoločnosti veľký záujem.