Hranolovitá forma tehly sa štandardizovala na rozmery 300x150x60-100mm s postupným nadobúdaním symetrického tvaru kvádra. Do nakopanej a odležanej hliny (1 – 2roky) zmiešanej s vodou sa pridávali ako spojivo posekaná slama, plevy, prasacie chlpy, piliny, piesok, kamienky alebo popol, ktoré zmenšovali pnutie vznikajúce už v hotovom výrobku. Po mechanickom spracovaní sa masa natlačila do navlhčených drevených foriem. Po vybratí z foriem sa tehly sušili na vzduchu, pokým sa všetka voda neodparila. Priame slnečné lúče spôsobovali trhanie nerovnomerne sušenej hliny. Sušiarne preto bývali umiestnené vonku na vzduchu, ale mimo priameho slnečného svetla a preto najlepšie obdobie na výrobu tehál bola jar a jeseň.
Dnešné sériovo vyrábané nepálené tehly sú vyrábané z tehliarskej suroviny bez finálneho výpalu. Ich výroba preto dosahuje nízku spotrebu energie a nízku produkciu škodlivých látok. Sú určené predovšetkým na stavbu nenosných múrov a priečok najmä v budovách, kde je žiaduca vysoká tepelná akumulácia a prirodzená regulácia vzdušnej vlhkosti. V súčasnosti sa do hlinenej zmesi niekedy pridáva, na zvýšenie trvanlivosti, aj malý diel cementu alebo vápna. Zvýšenie odolnosti tehál voči vode sa dá dosiahnuť aj pridaním kravského hnoja do zmesi, ktorá následne sfermentuje.
PIFKO, H. (2006). Technológie stavania - nepálená hlina. Bratislava: Fakulta architektúry a dizajnu STU
Obnova.sk. Hlinené stavby: <https://www.obnova.sk/hlinene-stavby/>